Zimní vtáčí stravníci

Myslím si, že zimné prikrmovanie vtáctva je to najmenšie, ale veľmi potrebné, čo pre nich my ľudia môžeme urobiť. Už tretiu zimu mám na dvore poriadne kŕmitko a snažím sa im pomocou neho prispieť k prežitiu ťažkého zimného obdobia. A moji stravníci si už na to dosť zvykli. Za tie tri roky sa počet návštevníkov neustále zvyšuje počtom aj druhovou skladbou. Preto som sa rozhodol trochu tu o nich popísať.

 

Takým najbežnejším zimným stravníkom je zdomácnelý poddruh Drozda čierneho. Bežná lesná varianta totiž na zimu odlieta, ale táto, ktorá už dlhým spolužitím s ľudmi tak akosi zdomácnela, tu zostáva celoročne. Vlastne drozdi sú stálymi obyvateľmi našej záhrady. Pravidelne číhajú pri akýchkoľvek záhradných prácach (rýľovanie, kosenie trávy, ...) a za mnou sa okamžite vrhajú na hmyz a dážďovky. Vlastne sú to takí "vychcánci", ktorí si takto uľahčujú hľadanie potravy. Ale ja im to veľmi rád doprajem :-) Píšem síce že sú v zime návštevníkmi kŕmitka, ale oni sú radšej pod ním, kde im hádžem poškodené jablká zo zásob z pivnice.

 

Koncom tejto zimy sa tu vo väčšom množstve začal objavovať Drozd plavý. Síce aj predtým som občas nejakého zazrel, ale teraz sa tu pravidelne napcháva päť až šesť týchto veľmi pekných vtáčikov. Sú o niečo menší ako ich čierni príbuzní, ale stravovacie návyky majú také isté. Čiže jablká sú pre nich úplne neodolateľné. A takisto ako ich čierni bratranci, najradšej sa o tie jablká naháňajú a klbčia :-)

 

 

Ďalšími bežnými a veľmi početnými stravníkmi sú sýkorky, presnejšie dva ich žlté druhy. Väčšia Sýkorka veľká alebo niekedy nazývaná aj Sýkorka bielolíca je vlastne ten najbežnejší a načastejšie vídaný druh sýkoriek. Je to častý návštevník kŕmitka a slnečnicové semiačka, ktoré sú v mojom kŕmitku hlavným chodom, jej naozaj veľmi chutia. Vlastne si ale rada pochutí na skoro akýchkoľvek semiačkach. Sýkorky sú veľmi zaujímavé aj svojim správaním. Kým iné vtáčiky si do kŕmitka vlezú na dlhší čas a proste sa napchávajú, sýkorky majú svoje miesta na okolitých stromoch a odtiaľ len priletia, zobnú a zase odletia.

 

To menšia sýkorka belasá s typickou modrou "čiapočkou" má inú obľúbenú pochúťku. Je hlavným konzumentom lojových guliek so zmesou semien, ktoré špeciálne práve pre ne kupujem v chovateľských potrebách. Tieto sýkorky sú takisto veľmi bežné a sú jednými z najpočetnejších mojich zimných stravníkov. A pozerať sa na ne ako sa hojdajú na zavesených lojových guľkách a napchávajú sa, až sa človek diví kde sa to do nich zmestí, je naozaj príjemným zážitkom.

 

Asi najkrajším a po hrdličkách najväčším návštevníkom kŕmitka je Glezg obyčajný, nazývaný niekedy aj Glezg hrubozobý. Za tento svoj titul vďačí naozaj veľkému zobáku, ktorý je jeho charakteristickým rysom. Táto veľkosť zobáka má úplne praktickú príčinu, slúži mu na jeho nezvyklé získavanie potravy. Na rozdieľ od väčšiny ostatných tu popísaných druhov totiž glezg nie je primárne hmyzožravý, ale živí sa semenami rastlín a hlavne sa špecializuje na tie s tvrdou škrupinou. Jeho masívny zobák teda slúži ako luskáčik. Počet glezgov, ktoré k nám na zimu lietajú sa každý rok zvyšuje a túto zimu som ich videl v okolí kŕmitka aj šesť naraz. A sú to naozaj krásne vtáky s pestým zafarbením peria.

 

Veľký nárast v počte som túto zimu zaznamenal aj u Zelienky obyčajnej, aka Stehlíka zeleného (no ano je to ten istý druh). Veľmi ľahko identifikovateľný vtáčik, podľa blýskavých žltozelených "odraziek" na krídlach. Po glezgoch asi druhí najnenásytnejší z mojich stravníkov, niekedy sa ich vtrepe do kŕmitka aj päť-šesť naraz a nedajú sa vyhnať ani o poriadny kus väčšími glezgami, ktorí sú inak úplne zvrchovanými pánmi kŕmitka ;-)

 

 

 

A keď som pri tých stehlíkoch, tento rok nás prvý krát navštívili aj ďalšie dva ich druhy. Stehlík obyčajný, nazývaný aj Stehlík pestrý je po glezgovi asi najpestrejšie zafarbený druh a je naozaj radosť tohoto malého vtáčika sledovať. Až keď sa totiž dospelému stehlíkovi (mladí nie sú až tak pestro vyfarbení) dobre prizriete, všimnete si jeho červeno zafarbenú tváričku, ktorou je charakteristický.

 

 

 

 

To jeho príbuzný Stehlík čížavý, ľudovo nazývaný aj Čížik je oveľa nenápadnejší a ľahlo si ho môžete spliesť so zelienkou. Má podobné žltozelené sfarbenie, len o niečo decentnejšie, bez blýskavých plôšiek na krídlach. Niekedy sa dokonca viacej podobá samičkám vrabcov, má totiž podobne kropenatú hruď. Ako som písal, túto zimu som ich mal v kŕmitku prvý krát, ale zjavne im zachutilo a sú tu už ako doma.

 

 

 

Holubov alebo inak aj lietajúce potkany naozaj nemám moc rád, jedine ešte tých doma chovaných mám rád na tanieri. Ale Hrdlička záhradná je úplne niečo iné. Párik týchto krásnych stvorení pribudol medzi mojich stravníkov až túto zimu. A bola to naozaj sranda pozorovať ich prvé pokusy, ako sa pri svojej veľkosti dostať do kŕmitka :-) Nakoniec sa to naučili a teraz to už zvládajú bez akýchkoľvek problémov. Aj keď... keď sa tam nasáčkujú obidve, je kŕmitko preplnené. Do budúcej zimy musím urobiť ešte jedno väčšie. Len dúfam, že potom neskrachujem na slnečnici :-D

 

 

Veľmi zriedkavým, ale o to vítanejším návštevníkom kŕmitka je Ďateľ prostredný. Ako ostatné ďatle, aj tento je hmyzožravý, ale tento konkrétny druh je známy tým, že v zime nepohŕdne prikrmovaním od ľudí. Aj túto zimu sa nám jeden párkrát objavil v záhrade, trochu pooťukával stromy a bol si aj zobnúť slnečnice. Vtáčik je to naozaj veľmi pekný a je zážitkom, keď sa ho podarí zazrieť.

 

 

 

Straka obyčajná je hlavne mäsožravec a živí sa okrem iného aj mláďatami iných druhov vtáčikov. Tá, ktorá sa občas objaví v mojej záhrade, zatiaľ našťastie podobné sklony neukázala. Celkom mierumilovne sa pohybovala pod kŕmitkom a vyzobávala semiačka, ktoré ostatní neporiadni stravníci porozhadzovali :-)

 

 

 

Na koniec som si nechal tých najpočetnejších návštevníkov. Klasický Vrabec domový je druh, ktorý sa prakticky zžil s človekom a je viazaný na dvory a záhrady pri ľudských obydliach. Lieta v húfoch a robí úplne nájazdy na vytrúsené pozostatky pod kŕmitkom. Do kŕmitka samotného teda vrabce skoro vôbec nelietajú, ale slúžia ako akási upratovacia služba pod ním. Hlavne glezgy narobia niekedy naozaj neporiadok a veľkú časť potravy vyhrabú von s kŕmitka, takže o stravu majú vrabce skoro vždy postarané.

 

 

 

Dlho som sa trochu čudoval, ako rozlične vrabce vyzerajú. Až neskôr, keď som sa im lepšie prizrel, zistil som, že tu mám aj iný druh. Vrabec poľný sa v blízkosti domov nevyskytuje až tak často, ale hlad ho v zime predsa len prinúti objaviť sa aj v dvoroch a záhradách, a pridať sa k ostatným stravníkom.